Časopis Dokořán

Rozhovor: otec a syn Slovákovi

Napísať rozhovor nie je vonkoncom jednoduché. A už vôbec nie s vlastným otcom. Nedá sa nič robiť, raz už som sa k tomu odhodlal, tak to musím aj splniť. Nakoniec sa z povinnosti stal veľmi milý experiment. Vzhľadom na to, že čas je vždy a všade proti všetkým (teda aj proti nám dvom), rozhodli sme sa, otec, Marian Slovák a jeho syn, čiže ja, uskutočniť náš rozhovor po internete. Tata v Bratislave a syn v Brne.

Existuje milé porekadlo o deťoch, ktoré vykonávajú rovnakú profesiu ako ich rodičia. Áno, mám na mysli jablká, ktoré sa nezakotúľajú ďaleko od stromu. Tvoj otec bol vynikajúci dirigent. Dá sa teda aj o tebe tvrdiť, že si tiež tak trošku jablkom?

V istom slova zmysle sa určite dá aj na mňa vztiahnuť toto porekadlo. Ale musím neskromne dodať, že z rodinného hľadiska som lepší, než môj otec. Lebo mne sa podarilo byť aspoň tak dobrým otcom, ako hercom. Čo sa môjmu otcovi, ako otcovi nepodarilo.

Myslel si si pred dvanástimi rokmi, keď som sa ako tvoje jablko odkotúľal z Bratislavy až do Brna, že budeme spolu hrať na javisku Městského divadla Brno?

To som si nemyslel, ale som veľmi rád, že sa tak stalo.

A prečo si kývol na ponuku od režiséra Petra Kracika hrať v Cigánoch? Je to tým, že ma máš rád?

Po prvé, kývol som, lebo sa živím herectvom. Po druhé preto, lebo si môžeme spolu zahrať, a po tretie som presvedčený o tom, že v tomto divadle to má istý zmysel.

Takže to nebolo kvôli mne?

Nie.

Aha? Takže takto to je? Dobre, spýtam sa inak, nie je ti ľúto, že dve z tvojich troch detí sú herci?

Vôbec mi to nie je ľúto. Len neviem, či to nie je ľúto vám.

Prečo? Nerozumiem.

Pretože je to ťažké a neisté povolanie.

To máš pravdu.

Mám. Ja viem.

A keď je to tak ťažké povolanie, teba netrápi, že si herec a nie muzikant?

Nie, ja by som mohol byť skoro čokoľvek.

Nepreháňaj! Biochemik alebo matematik by si mohol byť ťažko.

To máš pravdu. Všetko okrem prírodovedných disciplín.

Vieš prečo sa na to pýtam? Lebo ty so svojim hudobným talentom si herec. Prečo?

Myslím si, že byť hercom je do istej miery zaujímavejšie, než byť muzikantom, lebo herectvo je omnoho väčšia neistota.

Ty máš rád neistotu?

Ja nemám rád príliš veľkú istotu, pretože je nezaujímavá.

Absolvovali sme spoločne skúšanie Cigánov. Keby sa ťa niekto spýtal, čo bol pre teba na tomto procese ten najlepší, ale aj najhorší zážitok, aká by bola tvoja odpoveď?

To sa ťažko zhŕňa do dvoch zážitkov. Jedna z najväčších predností tohto skúšania bola tá, že som sa mohol bližšie osobne stretnúť s pánom Lakomým, so Zdeňkom Junákom alebo s Lárym Kolářom. No a čudoval som sa, že ty a ja tak málo spolu skúšame, lebo ty si sa viac venoval asistovaniu režisérovi, než skúšaniu. A musím povedať, že obdivujem ľudí v tomto divadle, ktorí sú schopní za veľmi krátky čas urobiť tak veľký kus práce. To je obdivuhodné.

Mohol by si porovnať nejaké divadlo v Bratislave s našim divadlom? Máš vôbec čas chodiť do divadla ako divák?

Ja v Bratislave skoro zo zásady už do divadiel nechodím. Dôvod je prostý, keby som videl predstavenie, čo by mi bolo ľúto, že v ňom nehrám, tak by ma to dosť naštvalo. Na druhú stranu veľmi často počúvam od ľudí, ktorým dôverujem, že mi nemá byť čo ľúto. Takže prečo by som tam vlastne chodil?

Okrem slovenčiny hovoríš plynulo maďarsky a nemecky. Ak by ti niekto ponúkol angažmá v nejakom maďarskom alebo rakúskom divadle, zvažoval by si to a bol by si ochotný sa napríklad aj presťahovať?

Asi by som sa už nikam nesťahoval, ale ponuku peknej roly v istom časovom období by som bol ochotný určite zvažovať. Po tridsiatich piatich rokoch v divadle nepociťujem tak veľký debet hrania, že by som sa musel niekam sťahovať. Rozhodne však s radosťou prijmem rolu ako hosť kdekoľvek, kde ma to bude baviť. Od Brna, cez Budapešt až po Viedeň.

Ty si vo svojej dlhej divadelnej kariére pracoval s mnohými režisérmi. Stretol si sa niekedy s podobným typom režiséra, akým je Petr Kracik?

Ale áno. Petr Kracik je typ režiséra, ktorý spolieha na to, že herec už ovláda svoju profesiu a po istom krátkom rozhovore a vysvetlení si zásadných záležitostí očakáva od herca, ktorý je zručným remeselníkom, že vyrobí to, na čom sa dohodli. Mne to veľmi vyhovuje, lebo som hotový herec. Ide o to, že mladších, menej skúsenejších kolegov je možno lepšie niekedy trošku viac metodicky viesť.

Nemôžem sa ťa nespýtať na dôležitú otázku. Páčia sa ti naše kolegyne?

Veľmi.

A kolegovia?

Veľmi. Hlavne kolegyne.

To je dobre, lebo my sme veľmi pyšní na naše krásne a šikovné kolegyne. Láka ťa nočné Brno?

Veď práve preto z Brna vždy po skúške utekám rýchlo do Bratislavy, aby som bol v kľude, že ma nič nezláka.

Prečo neučíš na škole?

Jeden rok som učil na VŠMU. Ale keď sa ma, v tej dobe maličká Svetlanka pýtala, kam idem a ja som jej hovoril, že idem učiť deti, tak som si uvedomil, že je dôležitejšie tráviť voľný čas so svojou dcérou. No a dnes už asi nie je na Slovensku typ školy, do ktorej by som sa ja so svojimi metódami hodil.

A mal by si ešte ambíciu učiť na umeleckej škole?

Ani nie. Snažím sa poradiť, keď sa niekto opýta. Ale učenie už ma neláka. Aj keď vždy záleží na ponuke.

Hral si mnoho krásnych rolí, medzi inými napr. Tovjeho vo Fidlikantovi na streche, či Gréka Zorbu. Domnievaš sa, že ťa ešte stretnú podobné úlohy?

Nikdy som nemal žiadnu vysnívanú rolu. Ja som veľmi spokojný, že som mohol okúsiť, ako sa napríklad pracuje vo vašom divadle. To bolo pre mňa veľmi poučné. A nemám žiadne ďalšie plány, čo by ma malo alebo mohlo ešte v hereckej profesii stretnúť. Beriem to tak, ako mi to život prináša.

Veľakrát sme sa spolu bavili o pomyselných rozdieloch medzi činohrou a muzikálom. Ako vnímaš ty, činoherný herec, žáner muzikálu?

Je dobré si uvedomiť, že je len málo činoherných hercov, ktorí okrem svojho hereckého umenia majú ešte aj schopnosť spievať a tancovať. Čiže v konečnom dôsledku považujem muzikálové herectvo v tom najlepšom slova zmysle a v tom najlepšom prevedení za istý vrchol hereckého existovania na javisku.

Milý tatko, určite by bolo ešte o čom písať, ale ten zbytok si radšej povieme niekde na pivku. Pekné dni ti prajem a ďakujem za príjemný rozhovor!

Stano Slovák | 02. 12. 2006